Moje srdce preletí
oknom zavretým
keď sa sklamem,
a to zakaždým.
Stále kúsok po kúsku
črepy z neho vyberám
no potom ho znovu
preletieť nechám.
Vždy niekto nový
si moje srdce prisvojí
a keď ho omrzí
kruto ho cez izbu hodí.
A ja sa len bezmocne prizerám
všetkým tým črepinám
čo z môjho srdca trčia
a tak hlúpo mlčia.
Mlčia, no pre mňa je to hluk,
ktorý už nevládzem zniesť,
hluk, ktorý kričí
všetky moje nádeje ničí,
o všetkých pocitoch rozpráva,
čo som kedy cítila.
Tak znovu si na zem sadám,
a tie črepy vyberám,
ale aj keď vyberiem všetky,
zostanú mi strašné jazvy,
a tie sa nikdy nezmenia.
Zjazvené srdce si v dlani nosím,
ďalšiemu dať ho sa bojím.
Bojím sa, že ďalšia jazva,
už sa tam nezmestí...
Komentáre