Havrany letia šedou oblohou,
za svojou vytúženou slobodou.
Lístie padá pomaly, potichu
prišla jeseň bez strachu.
Jeseň vpadla do ulíc
do prašných miest
i malých dedín,
kde sa spája strom so stromom,
nezničené človekom.
Kde každý list má svoju farbu,
kde podvečer sa mení na tmu,
a ráno sú farby na zemi,
pošliapané práve nami.
Jeseň svojimi slzami pokropí zem,
rozhorúčenú letom,
veď prebehla celým svetom,
len aby prišla sem.
Túžim lietať, ako na jeseň havrany,
tak bezstarostne ako oni.
Uletieť odtiaľto preč,
do šíreho sveta,
a nikdy sa nevrátiť,
viac mi netreba...
Komentáre