Slnko sťa ohnivá guľa
plápolá nad okrajom oblohy,
moju bolesť mi pripomína
a z mojej duše si krojí.
Len oranžový bod na sivej oblohe
a predsa tak pravdivý,
stromy zahalené v hmle
tíško sa prizerajúce
tým mojím útrapám.
Čoraz jasnejšie sa slnko díva na svet
a ráno prichádza,
najradšej by som ho zatratila,
lebo vtedy ja odchádzam.
Odchádzam od lásky, od nehy
a ono sa pekelne usmieva,
asi sa mu to páči,
že ja pomaly umieram.
Do očí mi tlačí slzy,
nemôžem sa naňho dívať,
nik mu neprekazí asi,
tie jeho diabolské plány.
Pohliadne do lesov i miest,
do každého kúta zeme,
len nie do mojej duše,
do tej mu zabránim liezť.
Srdce mám dávno na kúsky,
teraz pridal sa i chlad,
a ja jediné viem s určitosťou povedať,
že ak raz slnko nevyjde,
tak ja zostanem pri Tebe,
a nikdy neodídem...
Komentáre